Odvčera mám plnú hlavu otázok. Volala som s kamarátkou, s ktorou sme roky neboli v kontakte, ale zopár vecí nás spája.
Je vdova, deti má dospelé a svoj život má už dnes opäť vo svojich rukách. Tak sa mi javí.
Pracuje. Má sa dobre. Usmieva sa. Varí aj zavára. Cvičí jógu. Výrazne schudla. Nosí farebné oblečenie. Chodí na koncerty aj výlety s kamoškami. Stará sa o byt aj chalupu.
Toto viem od nej, pretože sa tak výrazne zmenila k lepšiemu, že som sa jej ozvala s otázkou, čo má nového. Aj z jej sociálnych sietí to vidno. Tiež viem, že jej manželstvo nebolo ideálne a pol roka bola na péenke kvôli depresii, ktorú prekonala. O svoje mentálne zdravie sa naďalej zodpovedne stará.
Tu je príhoda, ktorú mi včera rozpovedala.
Ako tak sedela v jeden septembrový deň po narodeninovom žúre doma pri počítači a pracovala, prišla po ňu, nič netušiacu, sanitka s húkačkou, ktorú zavolali jej starostliví príbuzní. Keď som sa jej spýtala prečo, odpovedala mi, že moja otázka je síce dobrá, ale nesprávne adresovaná.
Sanitkou sa pokojne nechala odviezť na psychiatriu. Tam situáciu vysvetlila a vrátila sa domov. Vraj jej tam povedali, že „viete, niekedy je to tenký ľad“.
Príbeh je to smutný najmä preto, že ide o príbuzných, ktorí predtým ako si konečne život začala vychutnávať plnými dúškami o ňu záujem neprejavili.
Milí ľudia, príbuzní aj kamaráti.
Možno to neviete, ale aj na to sme ľuďmi, že:
- ✔ keď je našej mame, sestre, alebo kamarátke nahovno a trvá to dlho, lepšie je sa jej spýtať, čo by jej pomohlo ako s ňou prerušiť kontakty
- ✔ pomôcť môžeme aj tak, že sa občas ozveme, že ju vypočujeme bez toho, aby sme ju súdili, či sa akokoľvek angažovali
- ✔ ak nevieme sami pomôcť, ponúkneme pomoc s hľadaním odbornej pomoci, tu môžu byť nápomocné referencie
- ✔ naše predstavy o matkách, sestrách a kamarátkach sa rôznia a je to tak v poriadku, je to naša predstava, nie ony
Nie každý príbeh musí mať dobrý koniec, ale niekedy k nemu môžeme prispieť aj my.